|
Taký trapas som v živote nezažila," zdôveruje sa jedna žena druhej.
|
Vykračujem si po banskobystrickej Europe a skúmam svoj nový lak na nechty.Dnes je môj veľký deň-Den veľkých jarných nákupov.A ako to ja nazývam-nakupovacích flirtíkov.
Dnes sa mi však, nezvyčajne zadarilo.
Zatiaľ čo som si vyberala okuliare v New Yorkeri zbadala som chalana.Nie však takého ťuťka ako vidím u nás doma.
Trochu dlhšie čierne vlasy maskované šiltovkou.Turistické gate a k tomu obuté číny.Trochu odveci mi však padla šuštiaková bunda-jar-bunda..to mi nejako nesedí.
Ale JA sa len tak ľahko nevzdám.Priplichtila som sa k nemu a hodila môj očarujúci úsmev.Aj ked ma zaregistroval-nič.Nechápem-mohol, mohol sa aspoň usmiať...
Zúrivo hodím okuliare tam, kde boli a vyletím z obchodu.Sadnem si na lavičku a rozmýšľam nad všetkým iným , len nie nad ním.Ale poviem Vám-bohvieako sa mi to nedarí.Ako ma len preboha mohol prehliadnuť?
Odcupitám teda preč od osudného obchodu a poberám sa sadnúť si na horúcu čokoládu.Ved čo iné Vám uhasí nervy než čokoláda? ? Nič.Akonáhle som si ale tie moje nervy uhasila-osudový chalan si sadol na lavičku vedľa megakvetináča.Tak sa teda postavím a iedm sa okolo toho megakvetu trošku "poprechádzať."
Chalan tam sedí a uprene hľadí do dlážky.Zastavím sa, nahodím mačacie oči a spýtam sa ho sladkým hlasom:
"Ahoj, nevieš prosím ťa koľko je hodín? "
A ledva si stihnem zasunúť svoje hodinky pod rukáv.
Zdvihne zrak, a z vrecka vyberie mobil.Odtrčí mi ho pred tvár a ja si od toľkého nadšenia ani len nevšimnem koľko tých hodín vlastne je.
"Uehmm..môžem? "Spýtam sa a ukážem na miesto vedľa neho.Zdvihne svoje kaštanové oči a nezúčastnene mikne plecom.
Celá natešená si sadám.A až ked si sadám všímam si jeho skate.Pekný čierny-ale dosť odretý.
"Skatuješ? "pýtam sa.
"Hej"odpovedá.Aká zmyluplná debata..
Srdce mi tlčie ako divé a som v tom až po uši.Po jeho síe nie veľmi
zdlhavej odpovedi nastupuje na rad moja otázka.
"A..euhm ako sa voláš? "pýtam sa.
Kukne na mňa a odpovie nezvyčajne dievčenským hlasom:
"Silvia."
Silvia? ! ? ! ? ! To bola fakt trefa do čierneho.
Stavím sa, že pred tým som musela byť červená-ale teraz mám asi farbu šarlatánu alebo čohokoľvek brutálne červeného.Cítim ako mi vrejú všetky žily a snažím sa čo najskôr-ale aj nenápadne vypadnúť.
Silvia(žiadny Silvo ani Simon! ! )sa však tejto debaty chytila:"A ty? "
"Huh..čo ja? "spýtam sa zarazene.Vtom mi to však zapne.
"Kaja"odpovedám.A vtom ešte zajachcem "Už mu-mu-sím ísť."
Silvia (žiadny Silvo ani Simon! ! )sa usmeje a odpovie "Tak sa teda maj-ja počkám na frajera."
Ani sa neotočím a v tom mi zakričí:
"Fakt sorry ale nie som na baby..skús to na nete-tam je takých báb veľa! "
A žmukrne na mňa.
Nechápem, ale fakt nechápem ako som mohla byť TAKÁ slepá.Pomýliť si babu s chalanom.ale..popravde naozaj vyzerala ako chalan-krátke vlasy, žiadne náušnice.
Vypadnem z Europy a ešte v patričnom šoku volám číslo taxíku...
A..aa vieete aka s ami stala wec? Neuweriišš.Najlepši trapas dna..Isla som si dnes so školy domov, a zastavila som sa u starkej.ta mid ala do ruk zemjaky, HAhA...lenže ich porjadne nezavjazala.Ja som sa ponahlala domov, lenže ta taška bola taška, tak som si ju položila an ruky a akurat som šla cez zakrutu...a v tom išlo auto...a v tom mi to šetko popadalo na zeem, auto muselo zastat...3 djevčata šli okolo a nepomohli mi zbjerat.Tak som si to musela sama.No citila som sa akoby som bola šla akurat s pola, teda s paše...hah.No ked som si to pozbjerala, tak som len fakčila domov.
A poďme pekne od začiatku
Štvrtok, 9. apríla. 14:32 – Dostavila sa depresia. Depresia spôsobená mojou novonadobudnutou aj keď vôbec nie želanou slobodou ma premohla. Ocitla som sa v posteli s kopou premočených kapesníkov a filmy so smutným dejom sa mi začínali kopiť na stole. Rodičia si nevedeli s ich melancholickou dcérou( so mnou) rady a tak volajú na pomoc zvyšok mojej skupiny, úchylnej štvorky.
Štvrtok, 9. apríla. 16:26 – Po takmer dvoch hodinách toho najfalošnejšieho spevu mojich kamarátok, ktorý považujú za istý spôsob mučenia, ma vytiahli z postele. Namaľovali ma ako veľkonočné vajíčko, ktoré je pripravené vydať sa do sveta medzi ostatné vajcia, vybrali mi oblečenie( ako keby som to neurobila ja sama) a oboznámili ma s plánom: Dámska jazda zavŕšená novým filmom od Eastwooda Grand Torino. Potom ako mi prehľadali kabelku so slovami, že „ depka sa už nenosí“ mi vyhodili všetky kapesníky a fotku môjho bývalého z peňaženky. Po „ očistnom rituály“ sme konečne sadli do auta a hor sa do Nitry.
Štvrtok, 9.apríla. 17:30 - Po šialenej ceste autom sme konečne dorazili na miesto určenia. Nákupné centrum Max v Nitre. Dobrá kávička s kamarátkami, ktoré sa už začali chovať ako normálny ľudia( aspoň som v to dúfala), mi trošku zdvihla náladu a celkom som sa začala tešiť na film.
Štvrtok, 9. apríla. 18:52 – Po takmer hodine a pol , počas ktorej sme sa oddávali nákupnej horúčke , prišiel na rad film. Lístky sme mali rezervované a tak sme ich mali v rukách už o pár minút. Na radu prišla kúpa pukancov. Samozrejme, voľba padla na mňa. Na poriadny nášup maslových pukancov som čakala v dlhej rade tiahnucej sa až po záchody, pričom som bola posledná. Keď som mala už pukance v rukách, zistila som, že všetci sú už dávno vnútri a film sa začal. Ponáhľala som sa do sály a práve tam viedli dvere samotného satana.
Nejaký idiot na nich nastavil rahno poriadne na pevno a keď som sa ich letmo snažila otvoriť dostala som takú šupu, že koberec mal pukance zadara a ja som skončila zacvaknutá medzi dverami sály. Na moje veľké prekvapenie bolo treba ísť niekomu zo sály na záchod a tak ma vyslobodil.
Infarkt som skoro dostala hneď potom ako som zistila, že som vlastne v úplne inej sále. A keď som si predstavila, že ma čaká cesta ešte cez dvoje takých dvier, začali sa mi do očí hrnúť slzy.
Štvrtok, 9. apríla. 19:15 – Keď som sa už celkom dobre dostala cez dvere, bola som tentoraz v správnej sále, išla som sa už aj s novým kelímkom pukancov usadiť vedľa svojich kamošiek. Prepašovala som sa potichu, aby som nikoho nerušila a sadla som si na svoje miesto. No keď som sa už išla pohodlne oprieť o operadlo nič ma nepribrzdilo a ja som len klesala. Už som takmer ležala keď ma zastavila opierka, no pukance sa už stihli vysypať do môjho výstrihu. Zvyšok filmu som ich tam lovila ako rybičky v akváriu, keď im idem vymeniť vodu.
Samozrejme, že pukance z môjho výstrihu sa jesť nedali a tak som musela ísť po ďalšie. Keď som sa postavila zvyšok pukancov sa rozsypal a ja som doslova utiekla. Prebojovala som sa cez sálu plnú ľudí pričom za mnou stále padali pukance. Cez dvere som prešla akoby zázrakom a zvyšok filmu som ani nevidela, pretože som sa neodvážila vojsť zasa dnu. Tak som sa rozprávala s chalanom, ktorý mi už dvakrát márne predal pukance.
Keď som dorazila domov, vyfackaná dverami a znechutená maslovými pukancami, som zapadla späť pod perinu a prisahala som si, že dámsku jazdu so zvyškom úchylnej štvorky znova tak rýchlo nezopakujem.
Úvod do deja: chodil som z mojou spolužiačkou („veľká láska“). Keďže mala prísnu starkú pri ktorej bývala tak musela sa vyhovárať doma aby sme mohli byť spolu. Stále tvrdila že má doučko z angličtiny i keď v skutočnosti to bola asi „fančustina“. A raz ako sme mali to doučko a čakali sme na autobus tam sme sa vybrali poprechádzať.
Išli sme zo školy, tak ako každý deň, na prechádzku. Prechádzali sme sa po medzi bytovky až na koniec obce. Kde sme narazili na lavičku. Nebola to žiadna sláva, bola špinavá a z časti zarastaná živím plotom. V rámci čistoty sme si sadli na opierky hore. Rozprávali sme sa na rôzne témy. V tom som sa zahľadel na sliepky čo sa pásli opodial.
Keď zrazu som počul zvresknutie. Obzriem sa a spolužiačka bola doslova napichnutá medzi lavičku a živí plot, zadkom na dol. Nohy, hlava a ruky jej iba trčali. Mne to prišlo také smiešne že som sa nezmohol jej pomôcť. Ako sa snažila odtiaľ dostať tak iba nožičkami kopkala a rukami kyvkala.
Napokon som sa dosmial a uvedomil si čo sa stalo tak som ju odtiaľ dáko dostal a asi 10 minút som ju oberal od lístia a konárikov a tak . Našťastie sa jej nič nestalo až na ten trapas čo prežila.
Už spolu nechodíme ale zostali mi fakt vtipné spomienky na ktoré rád spomínam
Písal sa rok 2007.V tej dobe sa mi páčil jeden chalan.Bol odomna starší a dokonca mal aj frajerku tak som nedúfala že sa raz dáme dokopy ale bola to pekná platonická láska...;D
Bol december, kamoška oslavovala 13 narodky, a my so Stankou(mojou ďalšou naj kamoškou)sme sa rozhodli, že jej kúpime 13 balónov.
Papiernictvo, v ktorom sme balóny kúpili, bolo hneď vedľa autobusovej zastávky cez ktorú sme chtiac či nechtiac museli ísť.
TAk sme sa teda vybrali cez tú spomínanú zastávku keď som v tom zbadala Rada(pohrešovaný chalan:))v dave.Hneď som začala cítiť ako mi stúpa červeň na xichte, tak som si začala krútiť taškou v ktorej bolo 13 balónov.
"Ahoj Janka! "povedal Rado s úsmevom a ja som jeho úsmev opätovala.
V tej chvíli sa však taška s balónikmi roztrhla a všetky padli na zem.Pozrela som sa , celá červená, na kamošku , tá bola samozrejme v kŕčoch smiechu, a začala som ich pomaly zbierať.
Ako som spomínala na začiatku, bol december a všade bolo plno kamienkov na zemi.Tak.Tipnete si čo sa stalo? Samozrejme.Zosypala som sa tam rovno pred asi 100 ľudmi.Najskôr som sa pozrela na rehotajúcu sa Stanku a potom na Rada.Chudák, nevedel, či sa má smiať alebo nie.Tak len zadržiaval smiech a snažil sa nepozerať sa na mňa.
Našťastie neďaleko bol stánok s novinani.V ňom som našla skrýšu pred zrakmi celej zastávky.Počkala som, kým sa trošku vyprázni(a hlavne nech Rado odíde) a vyšla som.
Prvá vec čo som urobila bola, že som pekne vynadala Stanke zato, že mi nepomohla.
Naozaj, bol to môj najtrápnejší zážitok.Ale aspoň sa baby na oslave mali na čom smiať...;D
Stal sa aj tebe nejaký trapas poďeľ sa oňho s nami ! 
a napíš nám do komentárov
